Posledný výstrel

Autor: Filip Glejdura | 21.3.2020 o 20:12 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  19x

POSLEDNÝ VÝSTREL

„Vitajte, pán Glejdura. Boli ste už niekedy u podobného špecialistu ?“ opýtala sa ma čiernovlasá, poriadne sexi kosť za stolom.
„Tykaj mi, do riti !“
„Dobre teda... tak ešte raz. Filip, bol si niekedy u podobného špecialistu?“
„Máš vodku??“
„Nie, nemám tu žiadny alkohol. A prosím ťa sústreď sa teraz na....“
„Tak choď do piče...!“ nedovolil som jej dokončiť vetu.
„Ešte jedna podobná nadávka a zavolám SBS službu. Myslím to vážne. Nerobím si srandu,“ snažila sa ma vystrašiť.
„Tak ich popros, nech donesú po ceste tú vodku...“
-
Rozkrojila si Slnko na dve polovice a jednu z nich mi podarovala. Chcela si, aby sme si navždy nechali to svetlo len pre seba. Aby nám svietilo v každej malichernosti, v každej tme, v každom súmraku, či upršanom ráne, v každej maličkosti, v ktorej sme sa rozchádzali, v každom ospalom nedeľnom popoludní, či len tak, keď sme obaľovali naše šťastie smiechom. Veril som tvojím očiam tak, ako po každej noci verím, že príde ráno. Veril som tvojmu obrovskému vesmíru, v ktorom som sa chcel navždy stratiť tak, ako verím, že v noci existujú hviezdy. A predsa... Nikdy sa blíži ku koncu...
-
„Tak, Filip, skúsime to teda ešte raz. Pýtam sa ťa, bol si niekedy u podobného....“
„Do piče, hovorím ti dones tú vodku a ja ti poviem všetko,“ zakričal som na slečnu oproti mne a pritom šmahom ruky zhodil zo stola takmer všetko, čo na ňom bolo.
Asi štyri plné šanóny, veľkú kopu papierov, bielu lampu, štítkovač, nejaké pečiatky. Mala tam aj zrkadlo, ktorého črepiny stále skákali po podlahe. Dokonca aj jej telefón pristál medzi nimi. Na stole ostala jediná nádoba a v nej len samé perá a oranžové fixky.
„Okej. Ako chceš. Sám si si vybral. Volám SBS službu a uvidíš, že oni sa nebudú s tebou maznať. Mohli sme sa normálne porozprávať. Ale keď ani po tretíkrát nemáš snahu, tak, bohužiaľ, pre teba. Teraz budeš hlavný kandidát na pridelenie do ústavu pre choromyseľných. A viem, že na 99% tam aj skončíš. To si buď istý.“
„Stavíme sa?“ nadhodil som.
„O tisíc eur!“ ihneď mi podala jej pravačku.
„Robíš chybu, Viki.“
Viktória Strašovská. Špeciálny psychiatrický terapeut. Stálo jej na visačke na bielom plášti. Všimol som si to, keď sa naklonila, aby stlačila gombík, ktorý bol zrejme umiestnený pod stolom v prípade nejakého nebezpečenstva.
-
Postupne si odlamovala lúč po lúči a naše Slnko chradlo. Nikdy nezabudnem na to, ako sme spolu každé ráno s východom Slnka našli svoj odraz v očiach toho druhého. Boli to najkrajšie časy. Dokonca som mal naplánované do posledného detailu, ako ťa požiadam o ruku. Mal som vymyslený nepriestrelný plán, ktorý by ti zaručene vyrazil dych. Požiadal som našu najlepšiu kamarátku, aby s tebou vycestovala do Prahy. Ja som mal byť na víkendovom futbalovom turnaji. A len tak, keď by ste sa v Prahe prechádzali po Karlovom moste, vynoril by som sa z poza hmly, stál by som tam medzi stovkami ľudí s obrovskou kyticou ruží a pod miliardou hviezd ti vyznal lásku. Kľakol by som na pravé koleno a veril v nádej, že tvoj Vesmír zapáli všetky hviezdy s pomocou mojej iskry. Dnes už ale viem, že toto je trocha iný príbeh...
Zobudil som sa tesne po siedmej. Ty si stále otočená ku mne kľučkovala pomedzi sny. Pamätám si, že keď si mala tvrdý spánok, vždy si tak neuveriteľné pomaly dýchala, že som si myslel, že ani nedýchaš. Dokázal som sa na to dívať celé hodiny. Akoby som videl anjela v reálnom svete, či živote. Akoby som videl zázrak, ktorý sa už nikdy nezopakuje. V tom ti pípla na novom iphone smska. Z hlboka si sa nadýchla a spala ďalej. Keďže sme nemali pred sebou žiadne tajomstvá, zobral som tvoj telefón a prečítal si sms. A to bola prvá žeravá kvapka nášho dažďa, z ktorého sa mala čoskoro spustiť neodvratná apokalypsa. Bol pondelok.
-
„Tak to je ten debil?“ opýtal sa urastený a svalnatý blonďák s obrovským nosom, ktorý práve vstúpil do miestnosti spolu s jeho parťákom.
Boli to obyčajní sbskári, rovnakí ako tí s nadváhou a prepotení, ktorí stoja v Tescu pri informáciách. Rovnakí a predsa iní. Títo boli obidvaja vysokí cez dva metre. Celí v čiernom a ich tmavé vesty spolu s príslušenstvom, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani člen špeciálneho komanda vyzerali naozaj solídne. Neviem, možno tu na psychiatrických klinikách majú svojráznych pacientov, a tak aj špeciálnu SBS službu. Nikto z nich ale netušil, čo práve nastane.
„Áno. To je on. Odveďte ho zatiaľ na samotku. Ostane tam dočasne, kým nepríde primár a nepotvrdí papiere. Tak! A tu si skončil kamarát!!!“ rázne odvetila Viki, ktorá mala neuveriteľne krásne nohy.
Mala oblečenú čiernu sukňu a s bielym plášťom vyzerala fakt ako z porna. Chvíľu, kým sme čakali na špeciálnu jednotku z oddelenia SBS, som si predstavoval ako sa po tých nádherne hladkých nohách kĺžem až na samý vrchol. Myslím, že som dostal aj erekciu.
„Tak kamarát, máš dve možnosti. Prvá je, že sa postavíš a budeš kráčať pokojne medzi nami. Alebo druhá možnosť. Pomôžeme ti s tým, spútame ťa a pôjdeš po našom.“
„Ja by som bral tu prvú,“ odvetil blonďákov parťák a počul som ako sa usmial na kolegu. Ten bol trocha nižší, stále však veľmi urastený. Mal veľmi tichý a tenký hlások. Na chvíľu som si myslel, či to nie je žena. Otočil som sa, ale jeho vyholená hlava hovorila o inom. Všimol som si jeho krikľavo fialové tenisky. Absolútne nepasovali k ich čiernemu outfitu. Asi sa zabudol prezuť. Určite to bol gay. Som si na stopercent istý.
Ja som sa otočil naspäť k Viki. Pozerala sa na mňa povýšeneckým pohľadom. Svojím egoistickým úsmevom mi dávala patrične najavo, že nemám na výber a mám jedinú možnosť. Tvárila sa ako víťazka. Akoby bola kráľovná celej zemegule. Jediný, kto tu potrebuje psychiatra je ona. To bolo nad slnko jasné. Ostal som ako prikovaný a ani som sa nepohol. Atmosféra hustla. Viki mi odoprela pohľad a pozrela sa na chlapov v čiernom. Trvalo asi dvadsať sekúnd, kým sa zase niekto ozval. Bol to ten blonďák. Naozaj si myslel, že tomu šéfuje.
„Pozeraj kamarát. Nemám na to celý deň. Hovorím ti poslednýkrát. Buď sa postavíš alebo ti teraz hneď nasadíme putá.“ Rukou ma chytil za plece.
Nesedel som ako prikovaný len tak. Veľmi som sa sústredil a presne som vedel, čo bude nasledovať. Čakal som len na tento kontakt, kým sa ma dotkne. Behom zlomku stotiny sekundy som sa načiahol a vybral z nádoby, ktorá ostala na stole čierne pero, ktoré bolo špicatým koncom smerom nahor. Pevne som ho zovrel v pästi.
„Prepáčte chlapci, ale mám tu uzavretú stávku...“ odvetil som popritom ako som sa rýchlosťou svetla otáčal a celou silou sa snažil špicatým koncom na pere trafiť blonďáka do krku tesne pod bradou.
Moje výpočty však tesne zlyhali. Trafil som ho priamo do nosa. Doteraz mám tú predstavu pred sebou. Takmer polovica pera zapichnutého v obrovskom nose blonďáka. Začal kričať a zavíjať. Krv sa mu valila po hladkej tvári vo vodopádoch. Oboma rukami si ihneď chytil tvár do dlaní. Keby to nevyzeralo tak komicky, zrejme by som sa držal plánu a nezačal sa nahlas rehotať. Nikdy som nevedel udržať smiech. Posledné, čo si pamätám je, ako mi holohlavý gay s fialovými teniskami dáva sloniu dávku elektrického šoku priamo do brucha a silnú kopačku do tváre, keď som sa už zvíjal na zemi. Vlastne, ešte si pamätám silnú ranu do hlavy ako som dopadal na zem. Zrejme som sa buchol o roh stola.
-
„Ahoj, láska. Cez víkend to bolo nádherné. Viem, že si vravela, aby som ťa vôbec nekontaktoval, že sa ozveš prvá, ale nemohol som to už vydržať. Ako sa máš ? Už si mu dala kopačky ?“ zovrelo mi hrdlo.
Nemohol som sa nadýchnuť, a tak isto vydať ani jedinú hlásku. Začal som len chrčať. Ihneď ťa to prebudilo. Otvorila si oči a so strachom si ma začala chytať a kričala si, nech ti poviem, čo sa to stalo. Začalo sa mi zahmlievať pred očami. Rýchlo si utekala do kúpeľne po pohár vody. Trocha som sa napil. Asi po minúte som dokázal komunikovať.
„Čo má znamenať tá smska, že cez víkend to bolo nádherné?“ s Božou pomocou som dokázal vydať aspoň túto vetu.
Teraz si začala koktať ty. Tvár sa ti v sekunde začervenala a nevedela si zastaviť slzy.
„Pýtam sa ťa, čo to má znamenať !!!“ začal som kričať. To bola jediná hlasitosť, ktorú som v tej chvíli dokázal zo seba vydať.
„Ja ti to vysvetlím, Filip...“ so slzami v očiach si sa snažila o nemožné.
„Kto to je? Spala si s ním?“ zakričal som tak silno, že to museli počuť určite aj ľudia vonku. Teda, keď tam nejakí boli.
Pozerala si sa len dole do vankúša a nepovedala si ani slovo. Ihneď som ti zobral tvár do rúk a pozrel sa priamo do tvojich očí. Za žiadnu cenu som nechcel poznať tú odpoveď. Ale musel som.
„Pýtam sa ťa poslednýkrát. Spala si s ním? Kurva, tak mi odpovedz!!!“
„Nie tak celkom. Vlastne áno, ale....“ veľmi potichu si si pre seba odvetila, mysliac si, že nič nepočujem. V tej chvíli však moje zmysli pracovali na tristopercent.
Úplne sa mi zahmlilo pred očami a snažil som sa odtiaľ vypadnúť. Vôbec som nevidel kam idem. Spadol som z postele. Chvíľu som ostal na podlahe. Točilo sa mi v hlave tak silno, že som cítil ako idem zvracať. Ale hrdlo som mal zovreté ešte silnejšie. Nebolo cesty. Po chvíli som zase začal matne vidieť.
„Počkaaaaaaaj. Prosím, počkaj!!!!“ kričala si za mnou so slzami kotúľajúcimi sa po tvári.
Snažil som sa na seba natiahnuť nejaké oblečenie, ale ani som poriadne nevidel, čo to je. Obliekol som si rifle a natiahol tvoju bundu. Chcel som len okamžite odtiaľto vypadnúť. Bol som pri tebe každý jeden deň, ale teraz akoby som nevedel ani nájsť cestu von. Musel som silno premýšľať, kadiaľ vlastne vedie cesta k vchodovým dverám. Vyšiel som na chodbu a dole po schodoch. Začal som brať schody po štyroch. Opäť sa mi silno zatočila hlava a zahmlilo sa mi pred očami. Cítil som len silný náraz o rebrá a ešte väčšiu bolesť v členku. Myslím, že som si vytkol členok. Nesnažil som sa ani postaviť, len som sa ťahal dole po schodoch až na chodbu. Chvíľu som musel ostať len tak sedieť, aby sa mi opäť vrátil zrak. Videl som pred sebou nejakú šedú machuľu. Bola si to ty.
„Filip, počkaaaaaj. Prosím ťa, vypočuj ma!“
„Nedotýkaj sa ma !!!“ silno som na teba zakričal a opäť som zreteľne videl.
Postavil som sa a chrámajúc som došiel až do predsiene. Obul som si prvé topánky čo tam boli a vypadol z domu. Poslednýkrát som sa otočil k otvoreným dverám a videl ťa, ako silno plačeš schúlená do klbka. Stúpil som na vytknutý členok a spadol som na štyri. Pocítil som silnú bolesť v rebrách. Vyvracal som sa rovno pred tvoj prach. Asi minútu som si tam oddýchol a pozbieral všetky zlomené kosti a potom pomalým tempom kráčal domov.
-
Zobudil som sa až v dodávke. Ruky som mal spútané za chrbtom. Nohy zviazané a medzi nimi asi tridsať centimetrový špagát, aby som mohol urobiť aspoň krok. Neuveriteľne ma bolela hlava. Pod ľavým okom som mal určite veľkú podliatinu a kontinentálny monokel z toho kopanca. Videl som na to oko asi ako v čiernom tuneli. Na pravé oko som, chvalabohu, videl všetko. Cítil som silné svrbenie v oblasti pečene a žalúdka. Zrejme z toho elektrického šoku. Oproti mne sedel ten holohlavý gay, ktorý ma spacifikoval. Videl som, že už si prezul fialové tenisky za poriadne čierne kožené kanady. V ruke držal tú istú vecičku, s ktorou mi dal silný elektrický šok do tela. Všimol si, že som sa prebudil a ihneď spozornel. Vedľa mňa sedel jeho kolega. Videl som, že ma na pravej ruke boxer. Keďže sedel po mojej ľavej strane, moc som si ho nemohol prehliadnuť. Videl som len na jedno oko.
„Tak, ty sviňa, máš čo si chcel. Keď primár počul čo sa stalo, ihneď podpísal papiere a teraz si na ceste do najprísnejšieho psychiatrického oddelenia aké tu máme. Nie, že by mi na tom záležalo, ale musím ťa o tom informovať,“ odvetil holohlavý gay. Teraz si zase pre zmenu myslel, že tomu velí on.
„Máš vodku?“ slušne som sa opýtal.
Len pokrútil hlavou a stále bol v strehu.
„Za dvadsaťpäť rokov v mojej službe na klinike som takého pacienta ako ty ešte nezažil. Pokojne si mohol skončiť v base za napadnutie,“ dal do éteru ten druhý, ktorý sedel vedľa mňa.
„O to mi aj išlo.“
„Myslíš, že skončiť v base za mrežami je lepšie ako skončiť na psychiatrii?“ opýtal sa ma.
„Je mi to jedno. Chcel som len vyhrať stávku,“ odvetil som.
-
Hneď ako som prišiel domov s vytknutým členkom a veľkou bolesťou v rebrách som si otvoril fľašu. Nechápal som, ako si mohla niečo také urobiť. Potom všetkom, čo sme si sľubovali a čo sme spoločne plánovali som nedokázal ničomu pochopiť. Potom ako si mi dennodenne vyznávala lásku, ako si mi hovorila, že som jediný chlapec, ktorého si kedy milovala, a že sa každý deň modlíš a ďakuješ za mňa Bohu. Naše Slnko prestalo každé ráno vychádzať a hviezdy som pochoval zaživa. Hrdlo sa mi pomaly rozťahovalo. Už sa mi nezahmlievalo pred očami. Teraz som strácal rovnováhu, ale to bolo z tej vodky. Fľašu som vypil asi za desať minút. Vybral som z tajnej skrýše spod stola, kde som mal ešte od času, keď sme skladali nábytok takú skrytú priehradku, o ktorej nikto nevedel, malú zamatovú krabičku v tvare srdca. Zobral som ju do vrecka a vybral sa na Popradské námestie. Začínal som byť poriadne opitý. Chcel som ísť autom, ale členok ma tak silno bolel, že som nedokázal ani stlačiť spojku. Zavolal som si taxík. Prišiel asi o 15minút. Počas toho som stihol vypiť ešte polovicu druhej fľaše. Silno ma naplo a rovno pred taxikárom som sa vyvracal ku kontajneru. Taxikár stiahol okno.
„Ste opitý?“ zakričal na mňa.
„Som iba na mol.“ Pozrel som na neho.
„Nezoberiem vás, odchádzam,“ rýchlo odvrkol.
„Heeej! Kamarát počkaj,“ vytiahol som z vrecka stovku a dal som mu ju.
„Keď ma zoberieš do Popradu, tak si ju nechaj. Neboj sa, nebudem vracať, myslím.“
Chvíľu váhal, ale potom predsa len sila peňazí vyhrala.
„Tak nasadaj ! Keď ti bude treba, krič dopredu!“ dôrazne ma upozornil.
Boli sme ticho a nebolo o čom sa rozprávať. Vytiahol som mobil. Svietilo tam štyridsať sedem neprijatých hovorov od „Láska“.
Asi v pol ceste som sa ho opýtal.
„Hej kamarát, vieš čo je to láska?“
On len pozrel na mňa bez slova a nič nehovoril.
„Láska je najlacnejšia kurva na najväčšej vlakovej stanici v Prahe.“
„To máš odkiaľ?“ pohotovo sa ma opýtal.
„Len tak. Zo života,“ odvetil som.
Začalo ma opäť napínať. Do konca cieľa sme to mali asi dve minúty. Už to išlo hore. Poriadne som zavrel ústa a snažil sa zovrieť si hrdlo. Nebol som si istý, či to vydržím. Už som to cítil v ústach. Stále ešte minútu do cieľa.
„Tak, kde ti to zastavím?“ opýtal sa ma starší pán so šedivými vlasmi.
Nemohol som hovoriť, keďže som mal v ústach zvratky. Ukázal som len na najbližšie parkovisko pár metrov od nás. Zabočil tam. Rýchlo som otvoril dvere hoci taxík ešte nestál a vypustil náklad, ktorý som v sebe držal.
„Tak to bolo kurevsky tesné,“ odvetil pán, ktorý až doteraz vyzeral veľmi seriózne.
„Tú stovku si nechaj. Máš to u mňa,“ poďakoval som a vybral sa na Popradské námestie. Po ceste bola jedna krčma, a tak som zastavil na jedno pivo.
„Prosím si jedno čapované,“ povedal som barmanovi hneď, ako som vstúpil dovnútra. Sadol som si do boxu, ktorý bol najďalej od šenku. Vybral som krabičku v tvare srdca a rozmýšľal. Svet sa mi zrútil v jednej sekunde. Príbehy, ktoré som plánoval sa nikdy nestanú. Človeka, ktorého celý život som ešte ráno chcel zahrnúť šťastím a láskou som teraz nenávidel. Niekedy je osud nevyspytateľný, inokedy vás totálne odrovná. B je správne. Rozplakal som sa. Barman mi doniesol pivo. Exol som ho skôr ako sa stihol otočiť a poprosil som ho o ďalšie. O pár hodín neskôr som sa vedel ledva postaviť. Ale potreboval som urgentne na záchod. Nie vracať. Iba na malú. Snažil som sa postaviť z boxu, ale potkol som sa o boľavý členok a spadol som do stredu uličky. Krabička v tvare srdca vypadla vedľa mňa. Okamžite som ju zobral a dal naspäť do vrecka. Barman ihneď pribehol ku mne.
„Vstávaj, ty hovädo! A teraz hneď odtiaľto vypadneš,“ ziapal na mňa pri tom, ako mi pomohol postaviť sa.
„Ale ja som ju fakt miloval...“ potichu som sa mu snažil pošepkať do ucha.
Odniesol ma až pred krčmu. Vytiahol som z vrecka päťdesiat eurovku a podal mu ju. Lámavou slovenčinou a šušlaním som sa mu pekne poďakoval. Na námestie som to mal pár metrov. Vonku už bola tma. Neóny, ktoré svietili sa mi zahmlievali pred očami a poriadne sa mi z nich točila hlava. Ihneď som potreboval na malú. Rovno pred krčmou som si rozopol zips, nestihol som ani vytiahnuť a už to zo mňa išlo. Polovica skončila na rifliach a druhá rovno pred dverami krčmy. Počul som rozprávať sa dve dámy v opätkoch, ktoré kráčali neďaleko.
„To je ale kokot.“
Myslím, že v tej chvíli mali pravdu.
Ako povedal Shakespeare: „Moja maska je ako slamená strecha chatrče. Skrýva sa pod ňou Jupiter.“
Pomalým tempom som sa doterigal až na námestie. Počul som tam len výkriky a nadávky mladých, ktorí boli v podobnom stave ako ja. Kráčal som, ani sám neviem kam a prečo. Srdce som mal rozbité na tisíc črepov. Myslím, že toto je konečná. Videl som pozdĺž mosta, ktorý viedol hneď za semaformi pre chodcov ženu, ktorá žobre. Podišiel som ku nej. Vyzerala odporne. Na tvári mala ekzém a na rukách obrovské červené pupence. Strašne smrdela. Oči podliate a v nich červené popraskané žilky. Bola celá špinavá a vo vlasoch mala čierne škvrny. Cez seba mala prehodenú červenú starú deku. Pod kolenami okrúhli koberec s ľudovými vzormi. Zdvihla hlavu a pozrela mi priamo do očí. Vyzerala naozaj strašne. Opäť ma z toho smradu naplo. Tentokrát som to ale vydržal. Vytiahol som z vrecka zamatovú krabičku, ktorá mala tvar srdca, a v ktorej bol nádherný briliantový prsteň. Ten, ktorý som sa ti chystal tento víkend podarovať a veriť v nádej, že možno. Bol som si tým taký istý, že ma ani na sekundu nenapadlo, čo sa môže stať. Dal som jej ho priamo do ruky so slovami.
„Opatruj ho.“
Vtom som dostal silný záchvat a posledné, čo si pamätám sú majáky záchrannej služby. Prebudil som sa v nemocnici v samostatnej izbe. Mal som takmer každú hodinu záchvaty paniky, strachu a nervov. Pomaly slabli, ale nedalo sa ich nijako ignorovať. Každý deň púšťali ku mne nejakú starú psychologičku, s ktorou som nemal žiadnu chuť komunikovať. Záchvaty najviac silneli v noci. Niektorú noc som mal pripútané k lôžku všetky končatiny, inokedy ma držalo len zopár sestričiek. Záchvaty slabli a silneli. O pár dní, keď som skolaboval na nedostatok spánku, mi dávali každú noc silné tabletky. Po nich som spal ako zabitý. Hoci nikdy som sa necítil ráno sviežo. Keď ma deň po dni poriadne nadopovali, asi o mesiac som prvýkrát opustil nemocnicu s tým, že musím každý deň chodiť na sedenia k Viki...
Teraz cestujem v dodávke na psychiatrickú kliniku s najvyšším stupňom pre choromyseľných a rozmýšľam s kým si a čo asi robíš...

- Filip Glejdura

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Následky psychopatov zostanú aj po pandémii (píše Michal Havran)

Budú chcieť zneužiť vírus, aby nám vzali slobodu.

SME v divadle

Poďte so SME do divadla: Nevina

SND pripravilo program, ktorý môžete pozerať z domu.


Už ste čítali?