Trénujem, driem.
Každý boží deň.
Príde šanca a ja viem,
že teraz svoju silu
ukážem.
Všetky tie hodiny tréningu
a bolesti,
ktoré som pretrpel.
Tie dni,
bez času voľnosti.
Bez záveju bezmocnosti.
Všetci čakajú na príležitosť,
sa ukázať.
Aj hľa,,, ta príležitosť,
mňa prvého zdoláva...
Ja prvý,
som preč odišiel.
Padá kvapka slzy,
z mojich šedých pier.
Ako to, že zrazu sa všetka sila stratila ?
Ako to, že všetku silu,
ktorú sa učím nekonečne zbierať,
keď ju najviac potrebujem,
ona jednoducho odíde ?
A s ňou odchádza aj príležitosť,
a tá sila,
až potom všetkom príde ??
Ako to, že všetky moje tréningy,
sa zdajú byť zrazu zbytočné ???
Bolo ich tak veľa...
Zvládol som všetko.
A neboli užitočné ?
Stovky dní,
tisíce hodín,
miliardy sekúnd,
strávené tvrdým bojom,
so sebou samým.
V ktorých moje telo často,
kráčalo,
za dno síl...
Potom prišiel zápas.
Ten jediný zápas,
v ktorom ma mali tie tréningy definovať.
A ???
Nič.
Ostal som posledný.
Úplne sám v rohu skrčený.
Najhorší.
Prečo mám silu trénovať až na dno síl.
A potom,
neviem využiť tú obrovskú silu,
keď ju najviac chcem ?
Život . . .