reklama

Sekundu pred zbláznením

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Povedala mi že ma už viac nechce vidieť. Vraj ma tak veľmi nenávidí, že ma nikdy neprestane milovať. No, moc som tomu nechápal, teda vôbec, ale stále som sa jej vypytoval čo sa vlastne stalo. Nechcela mi to povedať. Tvárila sa, že to nič, že to nie je moja chyba a že za všetko môže ona. Tušil som, že niečo skrýva. Niečo veľké. Ale nechcela to dať najavo ani za svet.
„Do piče Amy, Povedz mi pravdu o čo ide, lebo mi z toho praskne hlava.“ Sedel som na stoličke oproti nej a fakt to vo mne vrelo.
Len sa na mňa tajomne pozrela, potom odvrátila zrak do svojich dlaní a plakala ďalej. 
„Na tvojich slzách mi už vôbec nezáleží, len mi konečne do Boha povedz o čo ide.“ Silno som na ňu zakričal. 
Takto náš nádherný vzťah pokračoval už posledné dva mesiace. Nikdy som si nemyslel, že sa niečo také stane. Amy bola jediné dievča, ktoré som pomaly úprimne z celej mojej čistoty začal milovať. Prežili sme si toho viac než dosť. Takmer vôbec sme sa nehádali. Sem tam keď na to zriedka došlo, vždy odpustila mojej povahe. A vzápätí sme opäť mali spoločný svet pod nohami. Je pravda že som bol trochu šialenec. Nikdy som netušil, alebo nechcel tušiť čo príde zajtra no vždy som veril v zázraky. Bol som jednoducho čistý. Nikdy som nič neskrýval a čo som mal práve na srdci, ihneď som vypustil do éteru. Väčšinou to bola nejaká somarina z ktorej sa ihneď začala nekontrolovane rehotať. Mali sme takmer dokonalý vzťah v ktorom figurovala čistá láska, nádej a nikdy nekončiaca radosť. Ak by na svete neostal ani jeden žijúci tvor okrem nás dvoch, pravdepodobne by sme si to ani nevšimli. Pretože obidvaja sme žili energiou z lásky toho druhého. No napriek tomu, som posledné dva mesiace trpel ako had. Deň čo deň som znášal jej nepochopiteľne nálady. Pamätám si na ten deň keď došla domov a z ničoho nič začala plakať. Nikdy sme pred sebou nemali žiadne tajomstvá. Ani tie najmenšie. Vypytoval som sa jej a dožadoval odpovede čo sa stalo, ale ona nič. Bola zaťatá ako kameň. Najprv som sa ju snažil pochopiť, dokonca po nejakom čase som ju nechal na pokoji nech ju to prejde a potom si to vyjasníme. Ale ono to neprestávalo. Nedvíhala mi, stránila sa ma, dokonca som počul že mnou začala pohŕdať. Deň čo deň som sa usiloval o vysvetlenie, ale ona nič. No dnes som sa rozhodol, že mnou pretečie posledná kvapka. Dnes som sa rozhodol, že neberiem nič iné, iba pravdu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Prisahám Amy, keď mi nepovieš prečo sa toto deje, tak ma dnes vidíš posledný krát.“ Mňa samého tieto slová veľmi zaboleli, pretože bez nej som bol nikto, ale ináč som nemohol.

Utrela si zaslzenú tvár a opäť sa vyčítavo na mňa pozrela. Z ničoho nič začala hystericky kričať. 
„Už ťa nemilujem, chápeš ?! Vedela som že nikdy nebudem mať s tebou normálny život, ale takéto šialenstvo som nečakala. Si šialenec, rozumieš ?!“

Vedel som, že je za tým niečo viac. Obidvaja sme vedeli že klame. Veď práve moja pravidelne šialená nálada bola strojcom nášho vzťahu. Ticho som podišiel ku nej, odkryl jej vlhké vlasy z tváre a pozrel priamo do očí. Videl som tam obrovské tornádo. Ale aj tú najčistejšiu lásku. Vedel som, že nikto sa nikdy na mňa nebude pozerať tak ako to vedela iba ona. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Zbohom moje navždy...“ povedal som so zlomeným hlasom, pobozkal ju na čelo a vytratil sa vo dverách jej bytu.

Bolo 01:37 v noci keď sa mi podarilo doraziť domov. To som ešte nemal najmenšie tušenie čo má v najbližších hodinách čaká. Bol som smutný a krehký. Stál som medzi priepasťou a peklom. Vybral som z chladničky plechovku piva a začal srkať jednu po druhej. Asi o hodinu neskôr mi zazvonil mobil. Na displeji sa objavilo „láska“. Mal som za sebou šieste pivo a tak som bez rozmýšľania konal iracionálne. Otvoril som okno a vyhodil mobil zo siedmeho poschodia paneláku v ktorom som býval. Sledoval som ako sa po chvíľke rozbil o chodník. Pribehla k nemu nejaká túlavá mačka. „Keby som toto tušil, zabalím ho do šunky.“ Napadlo ma v duchu a ihneď som sa zasmial. Vybral som z chladničky poslednú plechovku a čumel do ticha. Strácal som sa v duchu ako slzy v daždi. Nemal som už čo piť a trochu ma to vytočilo. Vedel som že alkohol nie je správne riešenie, ale momentálne jedno z najľahších ako vypadnúť z mojej podstaty. Vedľa nášho paneláku asi sto metrov ďalej bola putika. Moc sa mi tam nechcelo, ale nemal som na výber. 
„Nazdar Lucas, čo ty tu tak neskoro takmer nad ránom ?“
„Daj mi, hmmm tam tú whiskey.“ Odvetil som.
„Nech sa ti páči. 36,90. Kam máš namierené ?“
Hodil som mu päťdesiatku a bez slov sa stratil v tme.
Len tak som sa potuloval mestom s fľašou v ruke s peklom vo vnútri a snažil sa nájsť odvahu. Kráčal som po chodníku ktorý rozdeľoval hlavnú štvorprúdovku od štvrti plnej panelákov. Bolo niečo po tretej ráno. Takmer v žiadnom paneláku sa nesvietilo. Iba v jednom naproti na prvom poschodí. Rozmýšľal som, čo tí ľudia za tým oknom asi robia. Možno súložia, alebo možno tam práve prebieha znásilnenie, alebo dokonca vražda, či samovražda. Normálne veci ma vôbec nenapadali. Dúfam, že sa majú aspoň tak dobre ako ja. Alebo dúfam že nie. Lietalo mi hlavou. Silno ma naplo a tak som sa vyvracal rovno na lavičku okolo ktorej som kráčal. Dopil som z fľaše posledný dúšok ktorý tam ostal a hodil ju na hlavnú cestu. Rozbila sa a bol to teda poriadny rachot. Zabočil som uličkou medzi panelák a detské ihrisko a kráčal až na samí koniec sídliska. Vôbec som netušil kde som ale pokračoval som ďalej. Stále som na ňu myslel a táto cesta to len prehlbovala. Ale aspoň mi v tej chvíli nikto nešiel po krku. Po chvíli blúdenia asi tristo metrov rovno predo mnou spoza jednej budovy svietil nejaký silno červený panel. Podarilo sa mi dotackať priamo až k nemu. Ihneď som pochopil čo je to za podnik. Nočný klub ktorých tu bolo viac ako dosť. Väčšina chlapov si tu chodila riešiť svoje problémy ale ja som sa rozhodol, že dnes tam pôjdem niekoho zachrániť. Vstúpil som a sadol si k pultu. Barman bol celkom svalnač, možno zároveň robil aj vyhadzovača. Ak by ma chytil, tak zo mňa neostane ani šumienka. Napadlo ma. 
„Nazdar, daj mi fľašu whiskey a dve pivá.“ Pekne som ho poprosil.
„Ste si istý, tá fľaša stojí.... 
„Do piče daj mi tu fľašu a k tomu dve pivá!!!“ Chcel ma prerušiť, ale ihneď som mu skočil do reči.
Dal mi fľašu, dve pivá a vzápätí sa ma opýtal...
„Viete, pane, zaujíma ma či budete mať záujem aj o naše služby alebo chcete len...“
„Dám si drink a uvidím. Dovtedy mi daj pokoj.“ Zase som mu skočil do reči.
Zobral som whiskey, dve pivá a sadol si do boxu v kúte. Oproti mne v inom boxe boli štyri ženy. Všetky fajčili cigarety, jedna z nich dokonca dútnik a mali na sebe len spodné prádlo. Mali asi tak okolo tridsiatky a občas jedna z nich na mňa zvodne mrkla. Vôbec ma nezaujímali. Srkal som whiskey a chcel som len vypadnúť z mojej podstaty. Po pár drinkoch som zbadal ako jedno mladé dievča, tiež v spodnom prádle prišla k svalnatému barmanovi a prehodila s ním pár slov. Potom sa otočila a pozerala priamo na mňa. Naše pohľady sa stretli a asi desať sekúnd sme kukali priamo do očí jeden druhému. Išla z nej totálna prirodzenosť. Potom sa jej niečo opýtal ten barman a otočila sa naspäť k nemu. Mohla mať tak maximálne okolo dvadsiatky. „Dávno som nevidel tak nádherné oči.“ Povedal som si len tak pre seba.
Na stole som mal ešte poloplnú fľašku. Nechal som ju tam, zobral dve pivá a podišiel k tomu barmanovi. 
„Tak čo pane, rozhodli ste sa ?“ Ticho sa ma opýtal.
„Áno rozhodol. Zavolaj mi to dievča, čo sa tu pred chvíľou s tebou zhováralo.“
„No viete, pane...“
„Do piče už mi tykaj.“ Prerušil som ho hneď na začiatku.
„Tak dobre. No vieš, to dievča tu prišlo len dnes aaaa takže...“
„Dám ti trikrát toľko na hodinu, ako tu ponúkate...“ Zase som mu skočil do reči.
Po chvíli váhania mi odpovedal.
„Dobre teda, choď si ešte sadnúť k svojmu stolu a ja ti dám vedieť či áno alebo nie.“
Ostal som pri pulte a nikam som neodišiel. Po pár minútach prišla za mnou jedna z tých žien z toho boxu. Začala sa o mňa obtierať a niečo mi chcela pošepkať do ucha.
„Vypadni do Boha, lebo uvidíš.“ Mal som za sebou pár drinkov a vôbec som nemal náladu na dlhé vety.
„Sebec!!!“ Povedala si pre seba, keď sa vracala späť k svojmu stolu.
Asi po desiatich minútach vyšlo zo zadných dverí to mladé dievča. Pozrela sa mňa a nič nepovedala. 
„Ahoj.“ Pozrel som na ňu s úsmevom.
Ona si ma len ďalej prezerala ale nič nehovorila. Po chvíli sa otočila a naznačila mi gestom, aby som išiel za ňou. Otvoril som tie dve pivá a nasledoval ju.
Vyšli sme po schodoch na druhé poschodie. Otvorila dvere na izbe, vošli sme dovnútra a zamkla za sebou.
„Ako sa voláš?“ Zvedavo som sa opýtal.
„Volám sa Sárah.“ Bojazlivo odpovedala.
„Myslím tvoje pravé meno.“ Nechcel som jej veriť.
„Naozaj sa volám Sárah.“ Ticho zopakovala.
„Tak dobre Sárah. Neverím ti, ale budem ťa tak volať. Nemusíš sa báť. Nechcem od teba nič viac, iba sa pozhovárať.“
Pozrela na mňa a videl som ako sa jej konečne rozjasnila tvár. Podišla ku mne bližšie a silno ma objala. Sám som bol prekvapený. 
„Čo tu do pekla robíš?“ Možno sa ma chcela opýtať to isté, ale začal som ja.
„A ty, ako sa voláš?“ Začala byť v pohode.
„Volám sa Lucas.“ Odpovedal som jej a podal jej jedno pivo. 
„Čo tu do pekla robíš?“ Opäť som zopakoval.
Vyčítavo na mňa pozrela, váhala ale opäť nepovedala ani slovo.
„Vypadni z tohto mŕtveho miesta a tomu barmanovi napľuj do ksichtu. Vravel mi, že vraj si tu dnes prvý deň, tak nech to stojí za to!“
Zobrala deku čo ležala na posteli a hodila si ju cez seba. Napila sa z piva a ďalej mlčala. Cítil som z nej čistú prirodzenosť.
„Tak už niečo povedz.“ Čakal som, kým mi odpovie.
„V skutočnosti sa volám Amy.“ Konečne sa odhodlala na vetu.
„To nemyslíš vážne !“ Vypúlil som na ňu obe oči a po chvíli sa začal nahlas smiať. Určite nemala šajnu prečo sa smejem, ale usmiala sa tiež.
„Čo je???“ Opýtala sa.
„Nič, nič, nič... len pokračuj.“ 
„No vieš, sama som tu nechcela, ale potrebujem peniaze.“ Konečne mi povedala o čo ide. 
„Takže takto...“ Bavili sme sa spolu asi hodinu. Bolo to slušné a prirodzené dievča. Povedala mi všetko. Netuším prečo, ale asi mi verila viac ako ja sám. Bola v poriadnej kaši, ale vysvetlil som jej že existuje aj kopa iných ciest. Na moje prekvapenie ma počúvla. Nikdy a nikomu som asi nevlial toľko nádeje, ako práve dnes jej. Posledná veta ktorú mi povedala bola. 
„Tak a teraz vypadnime z tohto mŕtveho miesta.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Platil som barmanovi za tú jednu hodinu ktorú sme s Amy iba prekecali. 
„Dúfam že ste boli spokojný.“ Odvetil.
Akurát vychádzala Amy zo zadných dverí. Podišla rovno ku mne. 
„Prečo si sa obliekla ? Vravel som ti že tu musíš stále nosiť len...“
„Dnes tu končí.“ Nedovolil som mu dokončiť vetu a skočil ihneď do reči.
„Ako končí do Boha ?“ Silno na nás zakričal a valil sa z poza pultu rovno k nám. 
My sme sa okamžite rozbehli cez celú miestnosť k dverám. 
„Stoj ty mrcha!“ Kričal ten hajzel na Amy.
„Amy otváraj! Neblázni!“ Na dverách bol špeciálny zámok a nemohla ich otvoriť. Nakoniec sa jej to podarilo, ale ten barman už nám bol v pätách.
Dvere sa otvorili a Amy vybehla von. Ja som cítil zozadu silnú ranu a letel som rovno oproti zárubni. Narazil som tvárou na oceľové pánty a spustila sa mi krv. 
„Amy uteč!!!“ Silno som zakričal. 
Sledoval som ako sa vytráca v tme, zatiaľ čo mi ten svalnatý barman trieskal hlavu o zem. Čo vám poviem. Zmaľoval ma ako psa. Ani som si neškrtol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bolo 11:48. Zobudil som sa vo vlastnej posteli. Netuším ako som sa dostal do vlastného bytu a nemohol som si spomenúť. Periny a vankúš boli od krvi a ja som sa cítil ako keby som práve zomrel. Posledné čo som si pamätal, bolo ako ma zbitého ako psa, vyhadzuje ten barman cez dvere so slovami... 
„Dúfam že prídeš aj nabudúce...“ 
No dnes asi nie, ale zajtra uvidím. Napadlo mi.
Chcel som sa postaviť ale nemohol som. Mal som modriny po celom tele a pravdepodobne zlomený nos. Bolo to najhoršie ráno aké som kedy zažil. Pre istotu som si skontroloval pulz na ruke. Bol som v totálnom delíriu. Pomaly som začal vnímať okolie izby. Na stene rovno predo mnou bol nejaký lesklo-zelený papier. Mal som hmlistý zrak a tak som len pomaly zaostroval. Po chvíli sa mi to podarilo prečítať.
„Prepáč mi ten včerajšok. Mrzí ma to. Všetko ti poviem.“ 
Len jediná osoba mala kľúče od môjho bytu. Amy, ktorá ma včera poslala do pekla. No, keď sa tak teraz ráno na seba pozerám, rozmýšľam či nie som na tom ešte horšie ako to peklo. 
Silno som sa začal rehotať. 
Napadla ma jediná myšlienka. 
„Dnes musím jednoznačne vymeniť zámok na dverách...“

Filip Glejdura

Filip Glejdura

Bloger 
  • Počet článkov:  158
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Je těžké vytáhnout z básní nějaké zprávy, přesto však lidé každodenně bídně umírají z nedostatku toho, co by v básních našli.Tennessee Williams Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu