Krvavý básnik v jej byte

Autor: Filip Glejdura | 7.4.2016 o 17:54 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  51x

 

Otvoril som si pivo a pokúšal som sa spoznať vesmír. Bolo niečo nad ránom, hoci po Slnku ešte ani chýru. Nemohol som spať ako zvyčajne. Fantazmagória sa mi predierala pomedzi prsty každou myšlienkou. Nikdy som nebol jednoduchá povaha. Skôr bláznivý šialenec s náznakom inteligentnej romantiky. Fajčil som marsku a popíjal asi šieste, alebo siedme pivo. Netuším, nikdy ich nepočítam. Občas teda na druhý deň večer keď vstanem a prázdne plechovky sa mi povaľujú pri posteli. Vonku pršalo. Nebola to búrka, skôr táka serenáda pravidelných kvapiek o odkvap. Sedel som pri stole, bez duše, takmer živý a úplne zbláznení. Už štyri hodiny som písal básne. Teda pokúšal som sa o to. Podarilo sa mi napísať iba jednu, teda zatiaľ len názov. 
Volala sa „Sekundu pred zbláznením“.

Dopísal som báseň ktorá mala gule, ale stále mi chýbala jej posledná časť. Nejaký ten zvrat, alebo happyend. Niečo, čo by z tej básne vystrelilo čitateľovi rovno do očí. Netušil som, ako vyvrcholí jej koniec. Absolútne ma to zaskočilo. Pätnásť minút som na to civel s bezduchým pohľadom a ono nič. Nikdy som nemal problém s poslednými veršami básní. Započúval som sa do dažďa, ktorý zmýval zo strechy moje hriechy. Bolo ich tam asi tak na stopäťdesiat poriadnych búrok. Išiel som si do kuchyne po ďalšie pivo. Otvoril som chladničku a zistil som, že už žiadne nemám. Normálne ma napadlo, že pôjdem k susedovi, vkradnem sa tam a zoberiem čo nájdem. Aj keď pri mojom šťastí by to boli len jeho mindráky. Blúznil som z nespavosti ale vedel som, že stále je o čo bojovať. Rozhodol som sa, že zavolám Zuzane. Na tretí krát sa jej podarilo mi to zdvihnúť. Bola to jediná žena, ktorá ma široko ďaleko ako tak chápala. I keď ja sám som sa o to nikdy nepokúšal. 
Pochopiť ma.

„Ahoj Zuzka.“
„Jebe ti ? Vieš koľko je hodín?“ Zaspatým hlasom sa ozvalo z telefónu.
„Áno, áno viem. Ale...“
„Žiadne ale. Kurva. Daj mi pokoj, tieto telefonáty ma nezaujímajú.“ Ihneď mi skočila do reči. 
Asi nemá dobrú náladu pomyslel som si. 
„Počkaj! Neskladaj! Ako sa máš?“
„Ty si fakt trafený chlap.“
„Počúvaj, nemáš doma náhodou nejaké pivo ???“
Tuuuuu... tuuuu... tuuuu... ozvalo sa tiché pípanie z telefónu. Zložila mi. No nehovoril som, že je to jediná žena v okolí čo ma chápe?
Stále som dumal nad tou básňou. Bola to jedna z najlepších akú som napísal, ale stále mi chýbala jej posledná časť. Išlo ma urvať. Žiadny koniec básne a v chladničke žiadne pivo. Keď píšete obstojnú báseň a v polovici zistíte že vám práve došlo pivo, máte naozajstný prúser. Dofajčil som poslednú cigaretu z balíka. Noc bola čoraz prázdnejšia. Natiahol som si rifle, biele tričko a namieril si to rovno k Zuzke. Bývala len o pár blokov ďalej. Pár minút tackajúcej sa chôdze. Vedel som, že určite bude mať pivo. Vždy keď som bol u nej, vypil som tam pár plechoviek Kelta. Len som trocha mal strach z toho, ako ma príjme. V telefóne vyzerala mrzuto a často býva náladová. Ženy vždy vedia čo nechcú, až kým to nedajú najavo. Napadlo ma. Ako som kráčal k jej paneláku, oproti sa zjavila nejaká žena. Pomaly sa blížila. Absolútne som netušil kto to je a bolo mi to úplne jedno. Naše pohľady sa skrížili ako dve priamky. Vždy som čerpal všetku energiu s takýchto pohľadov, či skôr protiútoku cudzích očí. Jemný dážď nám padal do vlasov ako ranná rosa na suchú trávu. Vedel som že uhne pohľadom prvá. Nikdy som tento súboj neprehral. Pár krát to bola remíza, ale nikdy som neuhol pohľadom prvý. Neznáma žena uhla skôr ako som si myslel. Asi po dvoch sekundách. Určite mala v sebe až príliš bolesti aby mi ju pohľadom dala najavo. Totálny zbabelec, pomyslel som si. Okrem toho bola ešte veľmi pekná. Jedna z najhorších kombinácii akú môžete v tomto svete vidieť.

Došiel som až k Zuzke a na moje prekvapenie mi hneď po chvíli otvorila a pozvala ma dnu.
„Nazdar Fifo, poď do vnútra, nestoj tam ako debil.“
Vošiel som dnu, vyzul sa a nepovedal ani slovo. Bol som príliš prekvapený ako ma prijala. Najmä po tom ironickom telefonáte.
„Počúvaj, chcem sa ti ospravedlniť. Prepáč mi za ten telefonát, ale zobudil si ma takmer nad ránom a ja som sa jednoducho nechala uniesť.“
Vždy som vedel, že je to jedna z mála žien so správnym zmyslom pre čokoľvek. Veľmi som si ju vážil. Vždy keď som niečo potreboval tak mi ihneď pomohla, hoci som jej vždy tvrdil, že nič jej neostávam dlžný. Neviem prečo to robila, ale bolo mi to jedno a mal som ju veľmi rád. Boli sme priateľmi na tisíc životov.
„No veď už niečo povedz, čo tu sedíš ako nemý.“ Zahrala do éteru. 
„Máš pivo?“ Bolo to jediné, čo ma vtedy napadlo.
„Veď vieš kde je chladnička, normálne si zober. A dones aj mne. Ale buď po tichu, Majo spí ako zarezaný nemusíme ho zbytočne budiť.“
Vybral som z chladničky štyri piva (viac som neuniesol) a položil ich na stôl. Kým sme vypili prvé, čo mne trvalo asi minútu Zuzka stále mala plnú plechovku, moc sme nehovorili. Bolo to čudné. Ale bolo mi to jedno. Chcel som len vypiť pár pív. Asi po mojom piatom a jej druhom pive, sa ma opýtala.
„Si nadržaný?“ 
„Nie.“ Odpovedal som.
„Ale netáraj. Viem, že mi to chceš urobiť.“
Vždy mala štipľavé poznámky, Ale táto ma totálne zaskočila. Asi prvý krát od kedy sa poznáme som pri nej začal váhať.
„Možno áno, ale teraz nie. Teraz chcem len dopiť svoje pivo.“ Odpinkoval som ju.
„A čo ak by som ja chcela? Zmenil by si názor?“ Stále do mňa neodbytne vŕtala.
„Kurva povedal som že nie! Tak mi daj pokoj.“ Vyhŕklo zo mňa.

Asi sekundu potom čo som dopovedal, vyskočila z kresla a sadla si obkročmo okolo mňa. Strčila mi ruku do nohavíc a jazykom prebila hrdlo. Toto bol jeden z tých momentov, kedy zistíte čo vlastne chcete a že stále je o čo bojovať. Kedy zabudnete že žijete a život opäť na malý okamih začne dávať zmysel. Išla ako vodopád a okamžite ma naštartovala. Hodil som ju na kuchynský stôl ale musel som jej držať ruku na ústach, aby hlasnými výkrikmi nezobudila Maja. Majo bol jej snúbenec ktorý spal vedľa v izbe. Čo vám poviem. Ona bola Slnko a ja som vždy úspešne a s hrdinskou odvahou našiel stred vesmíru. So Zuzkou sa mi to podarilo prvý krát a dokonca v jej byte. Bolo to kurevsky nečakane, plynulo prirodzene, také čisté a nádherne zároveň. Ani neviem, kedy som si naposledy tak poriadne užil. Asi po hodine a pol sa naše spotené telá od seba odlepili a polonahý sme si sadli ku stolu. Doniesla posledné dve pivá a obidvaja smädný ako pes sme ich hneď vypili. Taká hodinka a pol skutočne poriadnej nálože vám dá riadne zabrať. Len sme tam tak sedeli a snažili sa pochopiť, čo sa práve stalo. Teda ja určite. Nemyslel som si, že by bola schopná podviesť svojho budúceho manžela. Keď sa nad tým zamyslím, mne to mohlo byť úplne jedno. Vôbec sa ma to netýkalo. Potom sa na mňa pozrela. Naše stretnuté pohľady asi celú minútu prelínali daný okamih a potom spustila nádhernú vetu na ktorú tak skoro nezabudnem.
„Vypadni z môjho bytu, lebo ťa zabijem!“
„Ďakujem za pivo.“ Odpovedal som a čo najtichšie odišiel.

Medzitým sa vonku spustil poriadny lejak. Kvapky sa mi liali z vlasov, ako by sa predbiehali o život. Mesto pomaly rozkvitalo do ďalšieho dňa, hoci Slnko bolo stále za horizontom. Dnes som kráčal domov ako víťaz, aj keď sám si to nechcem pripustiť. V hlave som mal asi desaťtisíc myšlienok, ale jedna jediná bola stále nad všetkými ostatnými a neustále mi chodila po rozume. Celú cestu domov som nad tým rozmýšľal.

Ako bude znieť posledná časť mojej nedopísanej básne...

- Filip Glejdrua

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?